Existuje rozšírený názor, že stret s agresívnymi faktormi poskytuje biologickému systému „celoživotnú ochranu“. Získaná odolnosť, založená na produkcii špecifických bielkovín (protilátok), skutočne funguje ako systém rozpoznávania. Výskumy však ukazujú, že tento zdroj nie je neobmedzený: koncentrácia ochranných markerov sa časom znižuje a vnútorné prostredie sa stáva opäť zraniteľným.
Hlavnou obrannou líniou je vrodená, čiže bunková odpoveď. Na rozdiel od protilátok, ktoré „čakajú“ na známeho činiteľa, funguje bunková ochrana proaktívne. T-lymfocyty a makrofágy denne hliadkujú vo vnútornom prostredí, pričom neutralizujú atypické bunky a neznáme prvky ešte predtým, ako stihnú narušiť rovnováhu.
Pre efektívne fungovanie tohto jemného procesu je však nevyhnutné nepretržité zásobovanie nutrientmi a regulátormi. Bez dostatočnej hydratácie, kvalitných tukov a špecifických prohormónov prechádza aj ten najdokonalejší systém do kľudového režimu a prepúšťa hrozby dovnútra buniek.
