Existuje mylná predstava, že kosť je statický, neživý materiál pripomínajúci kameň. V skutočnosti je to dynamický systém, ktorý sa neustále obnovuje po celý život. Pracujú v ňom dva typy buniek: jedny odbúravajú zastarané oblasti a druhé na ich mieste okamžite formujú nové.
V okamihoch maximálnej záťaže alebo poškodenia sa táto rovnováha prudko vychyľuje smerom k syntéze. Organizmus musí v čo najkratšom čase vytvoriť nové spojivové tkanivo, ktoré spevní zraniteľné miesta. Ak je v tomto období strava chudobná na živiny, začína odčerpávanie zdrojov z iných tkanív, čo vedie k celkovému vyčerpaniu a spomaleniu regenerácie.
Zabezpečenie kvalitných „štrukturálnych prvkov“ pre bunky v biologicky dostupnej forme je hlavnou investíciou do návratu obvyklej slobody pohybu a zachovania hustoty štruktúry.
